Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč

30. september 2023 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k evanjeliu: 

Mt 10, 34

Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.

Slovo pokoj (grécky eirênê, hebr. šalom) sa v Matúšovom evanjeliu objavuje štyri razy, vždy v pokynoch k poslaniu, ktoré Ježiš zveruje učeníkom (Mt 10, 13.34). Téma pokoja sa objavuje aj v Reči na vrchu, v blahoslavenstve, v ktorom Ježiš vyhlasuje: „Blahoslavení tvorcovia pokoja [eirênopoioi], lebo oni sa budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Toto blahoslavenstvo je umiestnené po blahoslavenstve o „milosrdných, lebo dostanú milosrdenstvo“ (Mt 5, 7) a o „čistých srdcom, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8).

Milosrdní, čistého srdca a budovatelia pokoja nie sú rôzne kategórie ľudí, ktorých Ježiš vyhlasuje za blahoslavených, ale sú to všetko aspekty, ktoré možno nájsť u tých, ktorí sa z lásky, slobodne a dobrovoľne rozhodli pre chudobu a tak realizujú prvé blahoslavenstvo: („Blahoslavení chudobní skrze ducha, lebo ich je nebeské kráľovstvo“, Mt 5, 3), čo dôvodom všetkých ostatných blahoslavenstiev. Týmto blahoslavenstvom nás Ježiš nežiada, aby sme rozšírili už aj tak početné rady chudobných v spoločnosti, ale aby sme odstraňovali príčiny chudoby, aby sa mohol uskutočniť Boží plán, že medzi jeho ľudom nikto nie je v núdzi: „Nech tak nebude medzi vami biedneho; lebo Jahve ťa bude žehnať požehnaním v krajine, ktorú ti Jahve, tvoj Boh, dáva do dedičného vlastníctva“ (Dt 15, 4; Sk 4, 34). Ježiš nepozýva k utrpeniu, ale naopak, k plnosti šťastia: osem ráz v blahoslavenstvách zaznie pozvanie k šťastlivému životu, byť šťastný, tu na tejto zemi. Blahoslavenstvá nie sú prísľubom pre posmrtný život, ale možnosťou pre súčasnosť. Ježiš nás uisťuje, že už tu môžeme byť šťastní, lebo šťastie nespočíva v tom, čo druhí musia urobiť pre nás, ale v tom, čo môžeme my urobiť pre druhých. Šťastie nespočíva v prijímaní, ale v dávaní, lebo, ako hovorí Ježiš, „väčšia radosť je v dávaní ako v prijímaní“ (porov. Sk 20, 35).

Každý, kto dáva svoj život k dispozícii druhým, pocíti, že v ňom klíči skutočnosť, vďaka ktorej bude stále viac rozpoznateľný ako milosrdný, lebo bude vždy pripravený pomôcť, ako čistý srdcom, lebo keď sa zriekne ambícií bohatstva, stane sa úprimným, transparentným človekom. V skutočnosti tí, ktorí prijímajú Ježišove blahoslavenstvá, nastupujú cestu premeny, ktorá vynesie na povrch všetku krásu, všetko dobré, čo má v sebe každý človek, stvorený na obraz svojho Boha (Gn 1, 26), tak vzklíči nová skutočnosť.

Blahoslavení tvorcovia pokoja

V kultúre tej doby hebrejský výraz šalom, pokoj, označoval všetko, čo prispieva k šťastnému životu človeka a podporuje plnosť života.

Evanjelista tým, že vyhlasuje za blahoslavených strojcov, budovateľov pokoja, a nie pokojamilovných, naznačuje, že blahoslavenstvo sa netýka charakteru tých, ktorí v záujme zachovania vlastného pokoja majú sklon vyhýbať sa akejkoľvek konfliktnej situácii, ale tých, ktorí majú vo zvyku svojim konaním napomáhať situáciám pokoja.

Budovatelia pokoja o ktorých hovorí blahoslavenstvo sú ako takí rozpoznateľní, lebo zvyčajne (nie príležitostne) pracujú na budovaní pokoja. Tých ktorí pracujú pre pokoj ľudí Boh nazýva svojimi synmi a dcérami, lebo sa mu podobajú, keďže spolupracujú na Božom pláne pre ľudstvo, ktorý spočíva v tom, že umožňuje každému človeku dosiahnuť stav plného šťastia.

Medzi pozvaním k blaženosti, ktoré Ježiš adresuje svojim učeníkom, a pokynmi, ktoré im dáva, keď ich posiela ohlasovať radostné posolstvo, je úzky vzťah. Ovocím a dôsledkom prijatia prvého blahoslavenstva, úsilie učeníkov o šťastie ľudí v skutočnosti narazí na nepriateľstvo tých, ktorí sa cítia odhalení tými, ktorí odmietajú každú formu moci a bohatstva (Múdr 2, 12 – 15).

Prenasledovanie je nevyhnutným dôsledkom rozhodnutia sa byť tvorcami pokoja: ochota tvorcov pokoja zasahovať všade tam, kde sa šliape po ľudských právach, znovu nastoliť podmienky slobody, nezávislosti a spravodlivosti, v skutočnosti vyvoláva násilný odpor tých, ktorí vidia, činnosťou tvorcov pokoja sú ohrozené ich záujmy. Tí však, ktorí budujú pokoj, sú ochotní stratiť svoj vlastný pokoj kvôli šťastiu druhých, uvedomujúc si, že aj v prenasledovaní budú mať Otca vždy na svojej strane, ako nás Ježiš uistil v poslednom blahoslavenstve: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 10).

Zatiaľ čo mocní sú schopní vziať človeku život, aby si udržali svoje bohatstvo, Ježišovi nasledovníci, aby zabezpečili blaho človeka, neváhajú ohroziť svoju existenciu. Preto Ježiš v pokynoch, ktoré dáva svojim učeníkom varuje: „Pozrite, posielam vás ako ovce medzi vlkov; buďte teda rozumní ako hady a jednoduchí ako holubice...“ (Mt 10, 16).

Učeníkom sa neodporúča, aby utekali pred prenasledovaním, ale aby si dávali pozor na nebezpečenstvá, ktoré môžu brániť ohlasovaniu dobrej správy. Ježiš pozýva učeníkov, aby boli rozvážni ako had, zviera, ktoré nikdy neponúkne svoju hlavu, životne dôležitý bod, keď musí reagovať na útoky predátorov, a jednoduchí ako holubice, teda skutočne čistého srdca (Mt 5, 8), buďte úprimní a transparentní ľudia.

Ježiš varuje učeníkov, že prenasledovanie nebude rozpútané len zo strany náboženských a občianskych inštitúcií, ktoré budú ohrozené dobrou správou („Dajte si pozor pred ľuďmi, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydávali svedectvo im a pohanom...“, Mt 10, 17 – 18), nenávisť sa však rozpúta dokonca aj v rodinnom prostredí, kde „brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a zabijú ich. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Mt 10, 21 – 22).

Táto nenávisť, ktorá sa rozpútava aj v rámci rodiny, má náboženské motivácie. V židovskej spoločnosti sa prijatie Ježiša považovalo za modlárstvo a ohlasovanie radostného posolstva za podnecovanie k odpadlíctvu.

To, že sa Ježiš vyhlási za Božieho Syna, bude veľkňaz považovať za rúhanie, ktoré si zasluhuje smrť (Mt 26, 65) a autority ľudu budú tých, ktorí sa nechajú získať Kristovým posolstvom, označovať za prekliatych (Jn 7, 44 – 49).

Prijatie Ježišovho posolstva a súhlas s novou zmluvou bude Izrael vnímať ako zradu, ktorá musí byť potrestaná smrťou, ako to učí Mojžišov zákon, čo bude považované za maximálne vyjadrenie božskej vôle: „Ak by ťa tvoj brat, syn tvojho otca alebo syn tvojej matky, tvoj syn, tvoja dcéra, manželka, ktorá spočíva v tvojom lone, alebo tvoj priateľ, ktorý ti je drahý ako vlastná duša, tajne zvádzali slovami: "Poďme slúžiť iným bohom," ktorých nepoznali tvoji otcovia ani ty, z bohov okolitých národov, tebe blízkych alebo tebe ďalekých, od konca zeme až po koniec zeme, nedáš mu za pravdu, nebudeš ho počúvať, nepozrieš na neho s ľútosťou, neušetríš ho a nebudeš ho kryť. Ale musíš ho zabiť, tvoja ruka bude prvá proti nemu, aby ho usmrtila, a ruka všetkého ľudu bude nasledovať. Budeš ho kameňovať, až kým nezomrie, lebo ťa chcel odviesť od Jahveho, tvojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 13, 7 – 11).

V očiach židovskej spoločnosti sú učeníci vinní zo zločinu, ktorého závažnosť je schopná zrušiť najužšie rodinné zväzky, až do bodu zničenia života, ktorý je istým spôsobom aj ich vlastný: v skutočnosti táto špirála smrti zasahuje tých, ktorí majú ten istý život (bratia), aj tých, ktorí tento život dali (otec), aj tých, ktorí tento život dostali (synovia). Zničenie života členov jednej rodiny je istým spôsobom ekvivalentné zničeniu vlastného.

Napriek týmto pochmúrnym predpovediam Ježiš tri razy vyzýva svojich učeníkov, aby sa nebáli (Mt 10, 26.28.31) a dôverovali Otcovmu ochrannému pôsobeniu.

Ježiš uisťuje prenasledovaných učeníkov, že hoci sa to nezdá, prenasledovatelia nikdy nezvíťazia, lebo na rozdiel od nich Otec vždy stojí na strane prenasledovaných. Aby ľudia pochopili starostlivú pozornosť Otca voči svojim synom a dcéram, Ježiš berie ako príklad vrabcov, vtákov považovaných za neužitočné a škodlivé pre úrodu obilnín a zvieratá, za ktoré sa Bohu neprednáša modlitba požehnania, lebo sú považované za vylúčené z Pánovej starostlivosti o stvorenie: „Či nepredávajú dva vrabce za groš? A ani jeden z nich nepadne na zem bez vôle vášho Otca“ (Mt 10, 29).

Otcovi neunikne nič z toho, čo sa deje aj s drobnosťami považovanými za najbezvýznamnejšie stvorenia: vari nebude o to viac pozorný voči svojim synom a dcéram?

Ježiš zdôrazňuje pozvanie nebáť sa a úplne dôverovať Otcovi keď hovorí učeníkom: „Vám sú aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov!“ (Mt 10, 30-31). Ježiš povzbudzuje učeníkov tým, že ich otvára úplnej dôvere v Toho, komu nie sú ľahostajné situácie čo ľudia zažívajú, ale ktorý ich pozná tak, ako ani oni sami seba nepoznajú a nikdy nebudú poznať (počet vlasov): Boh je väčší ako naše srdce. On vie všetko“ (1Jn 3, 20). Pavol opakuje Ježišovo pozvanie v Liste Rimanom: "Ak je Boh za nás, kto je proti nám?... Kto nás odlúči od Kristovej lásky?" (Rim 8, 31, 35).

Pokoj a meč

Pokoj, ktorého učeníci majú byť nositeľmi, nie je budovaný bez konfliktov, ale sám sa stáva príčinou konfliktov. Z tohto dôvodu Ježiš vyvracia akékoľvek nedorozumenia o pokoji, ktorý by spadol z neba bez akejkoľvek účasti ľudí a vyhlasuje: „Nemyslite si, že som prišiel priniesť pokoj na zem; Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč“ (Mt 10, 34).

Meč, ktorý prišiel Ježiš priniesť, sa nepoužíva na zabíjanie a Kristus vždy bráni svojim učeníkom v akomkoľvek násilnom čine („Vlož svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“, Mt 26, 52). Obraz meča sa v židovskom svete používal na označenie účinnosti Božieho Slova („Vezmite si meč Ducha, to je Božie slovo“, Ef 6, 17; Múd 18, 15; Iz 49, 2; Ap 1, 16; 2, 12). Ježišov meč je mečom Božieho slova, ktoré je „živé a účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až tam, kde sa delí duša a duch, kĺby a špik a posudzuje pocity a myšlienky srdca“ (Hebr 4, 12).

Dobrá správa o Ježišovi rozdelí tých, ktorí ju prijímajú, od tých, ktorí ju odmietajú, preto Ježiš pokračuje slovami: „Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“ (Mt 10, 35; Mi 7, 7). To, že meč, o ktorom Ježiš hovorí, je slovo, ktoré rozdeľuje, potvrdzuje Evanjelium podľa Lukáša, kde sa v paralelnej pasáži vynecháva slovo meč a hovorí sa o rozdelení: „Myslíte si, že som prišiel priniesť pokoj na zem? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie“ (Lk 12, 51).

Ježiš už hovoril o nezlučiteľnosti svojho posolstva (nové víno) so starými náboženskými a spoločenskými štruktúrami (staré mechy), ktoré nie sú schopné odolať vplyvu, ktorý priniesol, a o potrebe radikálnej zmeny: „nové víno do nových mechov“ (Mt 9, 17). Teraz obraz nového vína a starého mecha aplikuje Ježiš na rodinu, ktorá je húževnato zakorenená v odovzdávaní tradícií minulosti, kde otcovia odolávajú novosti, ktorú prinášajú ich deti.

Pánovým pôsobením je „obrátiť srdcia otcov k synom“ (Lk 1, 17): je to minulosť, ktorá sa musí otvoriť novému, sú to otcovia, ktorí musia prijať novosť, ktorú prinášajú ich synovia, a nie synovia, ktorý musia prijať tradíciu otcov.

Evanjelista zdôrazňuje, že novosť, ktorú priniesol Kristus, bude vlastne prijatá novou generáciou (syn/dcéra/nevesta) a odmietnutá starou (otec/matka/svokra), lebo jeho posolstvo ustanovuje nový typ vzťahu nezlučiteľný so vzťahmi moci, poslušnosti a tradície, akými boli vzťahy otca k synovi, matky k dcére a svokry k neveste. Z tohto dôvodu bude prijatie Ježiša príčinou rozdelenia.

Ježiš hovorí na základe svojej osobnej skúsenosti. V rodine nemal oporu, ale len ťažkosti: „Vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10, 36). Nepriateľstvo zo strany jeho spoluobčanov, ktorí „sa na ňom pohoršovali“, prinúti Ježiša vysloviť trpkú úvahu: „proroka si všade uctia, len nie v jeho otcovskom meste a v jeho dome“ (Mt 13, 57). Hoci Matúš cenzuruje obvinenie zo šialenstva ako ho uvádza Evanjeliu podľa Marka („Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, hovorili totiž o ňom: "Pomiatol sa.", Mk 3, 21), ako aj Jánov trpký postreh, že „ani jeho bratia v neho neverili“ (Jn 7, 5), neskrýva komplikovaný vzťah medzi Ježišom a jeho rodinou: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia? (Mt 12, 49).

Nasledovanie Ježiša si vyžaduje úplne slobodných ľudí. Ak chce učeník nasledovať svojho učiteľa, musí sa oslobodiť od všetkého, čo mu bráni v absolútne slobodnom pohybe, vrátane tých rodinných vzťahov, ktoré sa práve pre ich obmedzenosť nazývajú „putami“, „väzbami“: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37). V Lukášovom evanjeliu Ježiš ešte radikálnejším spôsobom vyhlasuje: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26).

Ježiš neprichádza rodinu zničiť, ale oživiť. Aby sa rodina dostala k plnosti života a slobody, ku ktorej je Bohom povolaný každý jednotlivec, musí byť rodina oslobodená od citových vydieraní, ktoré bránia jej členom rásť. Kým detstvo sa vyznačuje závislosťou od rodičov, zrelosť sa vyznačuje slobodou. Práve preto Ježiš žiada deti, aby rozviazali tie putá, ktoré im bránia v raste, aby sa vzdali akejkoľvek závislosti na rodičoch, a žiada rodičov, aby sa odpútali od tých pút voči deťom, ktoré podmieňujú ich manželskú realitu a ich slobodu.

Ježiš nás nepozýva, aby sme členov našej rodiny milovali menej, ale viac. Aby sme oslobodili lásku od pocitového útláčania a vydierania, ktorý jej bráni, aby bola pravdivá, pravá a spontánna. Veľmi dobre to vyjadruje koptský apokryf Tomášovho evanjelia, kde proti nenávisti k otcovi a matke potom stojí láska podobná Ježišovej: „Kto nenávidí svojho otca a matku ako ja, nie je spôsobilý byť mojím učeníkom. A kto nemiluje svojho otca a matku ako ja, nemôže sa stať mojim učeníkom“ (101).

V tomto procese znovuobjavenia pravej lásky musia rodičia znovu objaviť, že sú manželmi ešte skôr ako otcom a matkou. Deti nesmú nahrádzať ich vzájomnú lásku, ani absorbovať všetku ich náklonnosť, ale byť ňou osvecované a obohacované.

Otcovia a matky, hoci zostávajú rodičmi, musia prestať s rodičovstvom, keď sú ich deti dospelé. Keď sa rodičia prestanú báť o svoje deti, konečne dovolia Otcovi, aby sa o ne staral, a to na prospech všetkých: rodičov, ktorí sa budú cítiť menej ustarostení, detí, ktoré sa budú cítiť slobodnejšie, a Pána, ktorý bude konečne môcť vyliať svoju veľkú lásku: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia! (Mt 7, 11).

Deti nemôžu dovoliť, aby ich životy boli podmienené očakávaniami alebo ambíciami ich otca alebo matky, a hoci stále zostávajú deťmi, musia definitívne prestrihnúť pupočnú šnúru závislosti na rodičoch, aby sa mohli realizovať ako naplnení ľudia, úplne odlišní od ich otca alebo matky.

Ak sa tak nestane, rodina nebude miestom rastu v láske, ale sa stane peklom, kde každý vidí toho druhého ako vinníka vlastnej nenaplnenej realizácie a zášť, výčitky, frustrácie a pocity viny sú toxickým lepidlom, čo ústí do útlaku a násilia.

V prísne patriarchálnej kultúre Ježišových čias, kde tmelom rodiny bola nesporná poslušnosť, ktorú mala manželka a deti voči pánovi domu ako manželovi a otcovi, je Ježišovo posolstvo pre rodinu skutočnou hrozbou. Ak má teda odmietnutie akejkoľvek formy vládnutia za následok rozbitie rodiny, ktorú držia pohromade pokrvné zväzky, citové vydieranie a tlak príbuzenstva, potom dokáže oživiť jej členov nová, slobodná a oslobodzujúca láska. Rodinné prostredie sa už neobmedzuje na dom, ale rozširuje sa na Kráľovstvo a Ježiš uisťuje, že každý, kto kvôli nemu opustí „domy, bratov, sestry, otca, matku, deti alebo polia“, dostane stonásobne a bude dedičom večného života“ (Mt 19, 29).

Nová rodina, ktorá sa zrodila zo stretnutia s Ježišom, rozširuje svoj obzor a už sa nezameriava na úzke hranice vlastných potrieb, ale rozširuje svoju schopnosť lásky na každého človeka, ktorý je vnímaný ako brat, ako požehnanie („stonásobné“, Gn 26, 12).