Choď mi z cesty, Satan

3. september 2023 / p. José María CASTILLO

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mt 16, 21 - 27

Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“

On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“

1. Od chvíle, keď učeníci ústami svojho hovorcu Petra utvrdili svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša (Mk 8, 27-30; Mt 16, 13-16; Lk 9, 18-21), „začne“ Ježiš tým mužom vysvetľovať, v čom spočíva jeho mesiášstvo a ako ho chce dosiahnuť. Také mesiášstvo však nebude kariérou úspechov, triumfov, moci a slávy. Prave naopak. Mesiášstvo, ktoré môže priniesť spásu a ponúknuť svetu riešenie, sa má uskutočniť v živote, ktorý skončí smrteľným konfliktom s náboženskými a politickými mocnosťami a tieto mocnosti ho marginalizujú, vylúčia a odsúdia.

2. Táto skutočnosť, ktorá sa historicky stala, sa Petrovi zdala netolerovateľná. Za to Ježiša „pokarhal.“ Čo bol dôvod na veľmi tvrdý boj, keďže Ježiš musel Perta kvalifikovať ako „Satana“. Prečo došlo k takémuto stretu? V stávke bol najrozhodnejší aspekt. Prečo? Mesiáš bol podľa Starého zákona „pomazaným“. A pomazaní boli „veľkňaz“ a „kráľ“. Každý židovský mesianizmus bol totiž spojený s tým, čo bolo najcennejšie, s mocou a veľkosťou. Myšlienka Mesiáša bola preto spojená s nadprirodzenom, so slávnou vládou kráľa Dávida (Iz 9, 1-6; 11, 1ss; Mi 5, 1-5). Možno aj pojem „posvätné“ mal niečo spoločné s myšlienkou Mesiáša. Niet však pochýb o tom, že židovská myšlienka mesianizmu bola spojená s kraľovaním, s mocou a dôstojnosťou, ktoré sú vlastné tým, ktorí stelesňujú úlohu a veľkosť spásy vyvoleného ľudu (K. H. Rengstorf).

3. Keďže je to tak a keďže ide o mentalitu judaizmu pochádzajúcu zo Starého zákona, je zrejmé, že Ježiš pri vysvetľovaní svojho mesiášstva (ako v skutočnosti vznikol) musel použiť silný a radikálny vzorec: „Mesiáš musí ísť do Jeruzalema a tam veľa trpieť". Text používa grécke sloveso déi, ktoré nemá semitský ekvivalent (W. Popkes) a ktoré označuje absolútnu, nespochybniteľnú nevyhnutnosť. Ale v dejinách biblického výkladu táto nevyhnutnosť nastolila problém, v ktorom uviazla teológia: mal Ježiš „trpieť“ a zomrieť odmietnutý náboženskými autoritami, lebo tak rozhodol Boh? Alebo preto, že sám Ježiš žil tak, že jeho život nemohol neskončiť ináč, ako neúspechom, utrpením a smrťou rebela? Tu leží základný problém pre pochopenie Ježiša, pre pochopenie toho, čo znamená kresťanstvo a pre žitie kresťanskej viery koherentne a podľa jej rozumného významu. Čo to znamená?

4. Silné Ježišovo tvrdenie, podľa ktorého Mesiáš „musí veľmi trpieť“ (déi pollà pathéin), spája Kristovo utrpenie a smrť s „absolútnou nevyhnutnosťou“. Problém spočíva v tom, že sloveso déi („je to potrebné“, „musí“) sa v NZ spája s božskými rozhodnutiami (W. Popkes). To umožňuje povedať, že to bol Boh, kto rozhodol o Ježišovom utrpení a smrti. Ale ak dôjdeme k tomuto záveru, v konečnom dôsledku konštatujeme, že Boh potreboval utrpenie a smrť, nič menej, ako smrť vlastného Syna. To robí z Boha monštrum zla a sadizmu. Takéto teologické tvrdenie je absolútne netolerovateľné a neprijateľné. Veriť v takého Boha nie je možné.

5. Aby ste dali veci na svoje miesto, musíte vedieť: 1) V N.T. sloveso dei súvisí s Božími normami pre etiku a zbožnosť (Sk 5,29; 1 Sol 4,1; Rim 8,26; 1Kor 8,2; 1Tim 3,2.7.15; Lk 13, 14,16). 2) Nikdy to nesúvisí s utrpením, ktoré zoslal Boh, alebo s božskými rozhodnutiami o smrti niekoho. 3) A preto nikdy nesúvisí s utrpením, násilím a smrťou, ktorých pôvod tkvie v náboženských autoritách.

6. Musíme teda povedať to, čo hovoria evanjeliá, keď vkladajú Ježišovi do úst ohlásenia umučenia: boli to veľkňazi, zákonníci a starší, ktorí sa rozhodli Ježiša mučiť, ponížiť a zabiť. Dá sa povedať, že Ježiša nezabil Boh, ale náboženstvo (prostredníctvom jeho oficiálnych predstaviteľov). Plán zabiť Ježiša vyšiel od praktizujúcich náboženstvo, od farizejov (Mk 3,6). A Sanhedrin náboženských autorít Jeruzalema to urobil (Jn 11, 47-53).

7. V prvotnom kresťanstve sa však stalo, že evanjeliá boli napísané a šírené (v ich konečnej verzii) po roku 70, čo je dátum, ktorý je všeobecne uznávaný a osvedčený (D. Marguerat). Avšak oveľa skôr, medzi rokmi 41 a 51-52, prvé „cirkvy“, takmer všetky založené apoštolom Pavlom, dostali iné posolstvo ako evanjeliá. Bolo to posolstvo, podľa ktorého Kristus zomrel na kríži ako „obeta“ a „odčinenie“ za naše hriechy. Čo bolo podľa Pavla aktom Božej štedrosti. Boh Otec vydal svojho Syna pre naše „ospravedlnenie“ a „vykúpenie“ (2 Kor 5, 21; Rim 3, 24 - 26...) (J. Gnilka).

8. Tieto dve interpretácie Ježišovej smrti, evanjeliová a Pavlova, neboli náležite integrované do kresťanskej teológie. Historický fakt nám však hovorí, že Ježiš zomrel ako neúspešný rebel, zo solidarity so všetkými, ktorí trpia na tomto svete. Toto je základný aspekt. A mal by byť pre Cirkev určujúci.