Naučme deti správne sa hnevať

4. apríl 2013 / Domka

Vytlačiť

Možno vám to príde divné, ale aj také emócie, ktoré sú vo všeobecnosti považované za negatívne ako hnev, strach a smútok sú užitočné a k vyváženému životu celkom vážne potrebné. Napr. taký hnev je potrebný k tomu, aby sme dokázali zabojovať, buď za seba, ale aj za druhých, za ideál, myšlienku, ktorej veríme, aby nás naštartoval k akcii. Hnev chráni našu slobodu a tým aj nás samotných.

Hnevať sa dokážu už celkom malé bábätka, vnímavý rodič to väčšinou rozozná podľa tónu plaču či celkového správania sa. Ako dieťa rastie, je potrebné, aby sa hnev naučilo aj ovládať a zvládať, resp. správne ho prežiť a použiť. Samozrejme, to je úloha nás rodičov nielen ako jeho vychovávateľov, ale najmä ako najväčších vzorov.

Prvou prirodzenou reakciou pre dieťa, ktoré sa nahnevalo, je udrieť. Prirodzené, ale málokedy žiadúce. Pri ovplyvňovaní správania dieťaťa musíme vždy myslieť na to, aby sme mu vštepili návyky, ktoré budú pre neho prospešné aj v dospelosti. Ako by mal dospelý človek ideálne zvládnuť hnev? Odpoveď nemusí byť jednoznačná, avšak určite by nemal dovoliť prerásť hnevu do zúrivosti (zúrivosť je nezvládnutý hnev).

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že hnev by sme mali vedieť zmierniť tak, aby mal vplyv, ale aby neublížil, neškodil alebo neurážal. Aj dieťa by sa malo vedieť nahnevať, aby nebolo rovesníkmi považované za slabocha, voči ktorému si môžu čokoľvek dovoliť, ale nemalo by sa hnevať toľko a takým spôsobom, aby sa stalo postrachom okolia.

Všetci poznáme ľudí, ktorí sa vždy presadia, prevalcujú všetko svojim hnevom a agresiou ostatných rozdupú. To sú ľudia, ktorý nepoužívajú hnev ako emóciu, ale zneužívajú ako zbraň a manipulujú svoje okolie. Ubližujú, osočujú, znevažujú či ponižujú. Nezabudnime, že hnev môže byť využitý pre dobro veci, alebo zneužitý a použitý proti iným.

Tu je pár konkrétnych rád, ako na to:

1. učte dieťa prejaviť svoj hnev slovami, nie správaním. Chcite od neho, aby povedalo, že sa hnevá a pokiaľ to vie, tak aj prečo sa hnevá.

2. pomôžte mu vyjadriť aj príčinu hnevu (menším deťom budete musieť pomôcť, napr. otázkami: si nahnevaný, lebo som ti nečítal? a pod.)

3. dajte mu najavo, že vnímate jeho pocity a že ich rešpektujete (neznamená to ale, že sa tým musí niečo zmeniť) Napr. Viem, že ťa nebaví čakať tak dlho v rade, ver, že ani mňa, ale musíme to vydržať.

4. agresivitu dieťaťa vždy riešte ihneď. Upozornite, že hrubosť a bitka sú pre vás neprijateľné a trvajte na náprave (ospravedlnenie a verbalizácia hnevu)

5. deti často prejavujú hnev tak, že začnú plakať a sťažovať sa, že niečo nechcú. Naučte ich vyjadrovať sa pozitívne, aby dokázali pomenovať to, čo chcú (Nechcem, aby mi Samko pomáhal... Povedz Samkovi, že to chceš skúsiť sám.)

6. Buďte príkladom. Deti viac reagujú na vaše správanie, ako na to, čo im hovoríte. Ak ste sami nahnevaní, vyjadrite to slovne a najmä včas, kým máte veci pod kontrolou. No a potom celú záležitosť pustite z hlavy a viac ju nerozmazávajte. Deti sa tým naučia, že vyjadrený hnev rýchlejšie prejde.

Je dobré, ak deti vidia, že aj vy sa viete nahnevať, ukážte im to. Ľahšie prijmú aj to, že ste nahnevaní na nich, ak hnev budete prejavovať bez nadávania, ponižovania či bitky. A nakoniec, rešpektujte hnev dieťaťa, hoci sa vám dôvod môže zdať úplne malicherný a oceňte každú snahu prejaviť a spracovať ho.

A čo robiť v prípade, že naše dieťa zistilo, ako sa s hnevom dá manipulovať? Najprv si povedzme, že ide o nezvládnutý hnev, ktorý prešiel do zlosti a možno aj agresivity (či už verbálnej alebo fyzickej). Ide o staré známe prejavy, ako vrieskanie až do roztrhnutia pľúc, hádzanie hračiek, kopanie do nábytku, alebo hodenie sa o zem, najlepšie pred nejakým obecenstvom v obchode alebo na ihrisku, ktoré má väčšinou za cieľ dosiahnuť nejaké výhody (lízanka, hračka a pod.)

Prvýkrát je takýto prejav náhoda, ale tým sa spustil uragán, ktorý treba zastaviť. Po druhýkrát už dieťa vie, čo robí a robí to zámerne, aby dosiahlo svoj cieľ (samozrejme, ide už o väčšie dieťa, okolo 2 rokov). V skutočnosti by tento príval hnevu vedelo zastaviť, ale zapamätalo si, že minule dosiahlo svoje, tak prečo to neskúsiť znovu... a páči sa mu, ako vás to dokáže vytočiť. Takže ak sa nechcete stať otrokmi svojhlavého potomka, začnite napr. takto:

1. Urobte pevné rozhodnutie, že nikdy mu nedáte to, čo si chce „vyzlostiť“ len preto, aby bol pokoj.

2. Porozmýšľajte o postupe, ktorý budete používať, keď to znova „príde“. Môžete napr. odísť od dieťaťa (samozrejme ak je na bezpečnom mieste) a ignorovať ho, odniesť ho do izby „na samotku“ a povedať mu, že keď sa bude chcieť správať normálne, môže sa vrátiť, alebo ho odviesť do auta (vykašlite sa vtedy na nákup) a pod. Na niektoré deti bude možno zaberať pevné objatie vo vašom náručí. Musíte si nájsť svoj postup, najdôležitejšia je však prevencia (viď ďalšie body)

3. Vyvoďte z jeho správania dôsledky (ihneď, ako zlosť odznie). Zreteľne mu povedzte, že nie je správne takto prejavovať hnev a dajte mu trest (ísť do izby, stáť v kúte a pod., nie však fyzický trest). Ak tento výbuch nebol prvý, trest môže byť aj náročnejší (napr. vziať na istý čas obľúbenú hračku, zákaz rozprávky v TV a pod.), vy sami viete, čo najviac na vaše dieťa platí. Určite by to však malo byť nepríjemné, aby si rozmyslelo, či sa mu to nabudúce oplatí.

4. Urobte preventívne opatrenia. Predpokladáme, že už viete rozpoznať znaky blížiaceho sa výbuchu (napr. riziko v obchode, alebo medzi deťmi, alebo pri návšteve a pod.). Pripravte dieťa na túto udalosť („Peťko, pôjdeme spolu do obchodu a urobíme veľký nákup. Možno tam budeme trochu dlhšie a budeš sa nudiť. Môžeš si so sebou zobrať hračku, aby si sa trochu zabavil. Keď sa budeš pekne správať, sľubujem ti, že pri pokladni si vyberieš nejakú dobrú odmenu. Ak to nedodržíš, nebudem ti môcť kúpiť vôbec nič, aj keď sa budeš veľmi hnevať.“) Uistite sa, že dieťa pochopilo a kľudne mu to zopakujte viackrát, poslednýkrát pri vstupe do obchodu. Pre budúcnosť skúste pouvažovať, či musíte veľké nákupy, ktoré sú pre malé deti nekonečné, robiť spolu s nimi. Ak áno, nezabudnite ich motivovať a na konci odmeniť, naozaj je to pre ne veľký výkon.

5. Ak nič nezabralo a vy vidíte, že výbuch zlosti sa blíži, predbehnite dieťa vašim vlastným hnevom. Kľudne to prežeňte a dôrazným a tvrdým hlasom (nie rozzúrene) predstierajte, že už rozzúrení ste. Vašim cieľom je, aby dieťa ani nenapadlo, že práve sa chcelo hodiť na zem a vrieskať. Samozrejme, toto nie je trvalé riešenie a vy sa musíte viac zamerať na bod 4.

Výbuchy zlosti nie sú najhoršia vec, ktorá vás môže postihnúť, snažte sa ju teda neprežívať veľmi úzkostne, lebo aj to môže byť niekedy spúšťací mechanizmus. Väčšina detí to raz alebo dvakrát skúsi, ale ak budete postupovať správne a určíte pevné hranice, rýchlo také prejavy zvládnete.

Podľa knihy S. Biddulpha Proč jsou šťastné děti šťastné Portál, 2006, spracovala Dominika

Na záver citát z písma: „Hnevajte sa ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom.“ Ef4,26

Ako zvládate hnev dieťaťa vo vašej rodine?
Aké máte skúsenosti a zážitky?
Čo vám pomohlo vo výchove a naopak čo uškodilo?