Ako sme začali my

30. máj 2018 / Karol, Zborov

Vytlačiť

1. Rytierska opekačka

Touto osobnou skúsenosťou by som chcel povzbudiť všetkých otcov, ktorých zaujal program pre otcov a synov a nevedia ako začať, nemajú odvahu, alebo sa počas prípravy vyskytnú prekážky, nezáujem, …

Program OTCaSY ma zaujal hneď od začiatku, pretože chceme aby z nášho syna vyrástol čestný, spravodlivý muž s pevnými zásadami. Keďže je to program vhodnejší pre skupinku, začal som osobne oslovovať otcov v našej obci, ktorí majú synov v podobnom veku (9 – 11 rokov). Prekvapil ma skôr vlažný prístup a u niektorých aj nezáujem z časových dôvodov. Bolo to pre mňa dosť veľké sklamanie, preto ma pozitívne „nabudila“ okamžitá pozitívna reakcia jedného z otcov. O detailoch programu som sa radil s Jurajom Hajkovským z Banskej Bystrice a s Ivom Wallenfelsom z Považskej Bystrice. Veľká vďaka za cenné rady a povzbudenia.

Ako teda začať?

Voľba nakoniec padla na nejaký zaujímavý program pre chlapcov. Keďže v srdci každého chlapca (a aj otca) sa skrýva bojovník, rozhodnutie bolo viac-menej jasné. Skontaktoval som sa so skupinou historického šermu a dohodli sme sa na termíne. Chceli sme chlapcom ukázať výzbroj rytierov – meče, brnenia a samozrejme aj možnosť „zabojovať si“. Spojili sme to s opekačkou, v krásnom prírodnom prostredí, s ohniskom a altánkom za obcou Becherov. Na moje veľké prekvapenie bola pozitívna reakcia od 3 otcov. Dohodli sme sa teda na stretnutí v jednu nedeľu koncom septembra, po rannej sv. omši. Chlapci vedeli len o opekačke, ďalší program mal byť prekvapením.

V deň „D“ sme sa teda stretli – 4 otcovia so synmi a vyrazili autami na dohodnuté miesto. Spolu s nami prišiel aj jeden člen klubu historického šermu aj so svojou „výbavičkou“. Hneď po príchode, sme sa spoločne pustili do prípravy ohniska. Chlapci samozrejme nemohli ostať bokom, pretože oheň je pre nich veľmi „zaujímavá téma“. Šermiar medzitým začal z auta vykladať svoje veci. Keď chlapci zbadali, čo sa postupne ocitá na stoloch v altánku, nechali oheň ohňom a ďalšie chvíle sa už niesli v „rytierskom duchu“ – nielen pre nich, ale aj pre nás otcov. Dostali sme krátky výklad a zbraniach, prilbách a brneniach, aj s možnosťou vyskúšania – čo využili nielen chlapci, ale aj otcovia. Potom už nastal čas na skutočný „boj“. Opäť krátka inštruktáž o základných sekoch mečom a z chlapcov sa stali naozajstní bojovníci. Otcovia sa tiež nenechali zahanbiť.

Keďže nám po boji dobre vytrávilo, každý si vytiahol svoje zásoby a nad žeravou pahrebou sme si pripravili výborný obed. Pre chlapcov sa opekačkou samozrejme neskončila „práca“ pri ohni a stále niečo pri ňom vymýšľali. Padlo teda rozhodnutie pre ďalšiu aktivitu, ako zabaviť chlapcov – zahrali sme si futbal. Vylosovaní „kapitáni“ si vyberali členov do mužstva a začali sme zápas s plným nasadením. Niektorým otcom miestami dochádzal dych, keď sme chceli dobehnúť našich synov s loptou.

Keď sme už nevládali, ale chlapci mali ako vždy ešte dostatok energie, usporiadali sme pre nich hod oštepom. Oštep  síce nahradil upravený rovný konár zo stromu, ale aj tak sa súťažilo s plným nasadením.

Nakoniec ešte krátke poďakovanie Pánu Bohu za dobré počasie a vydarenú akciu a hajde domov. Verím, že budeme radi spomínať.

Medzitým sme začali so synmi čítať knihu Drakobijec – moja cesta a verím, že sa vydáme s našimi synmi po stopách Artúra.